Farnosť Veľká Franková

ThDr. Ján Čarnogurský (1904 - 1938)

Spomienka na vzácneho kňaza, špirituála a profesora pri príležitosti 70. výročia jeho odchodu na večnosť.

V roku 1904 na Malej Frankovej v Zamagurí sa narodil budúci profesor a špirituál Kňazského seminára v Spišskej Kapitule Ján Čarnogurský (brat Pavla Čarnogurského, ktorý je otcom bývalého premiéra SR a súčasného advokáta JUDr. Jána Čarnogurského). Bol to človek mimoriadných duchovných kvalít a mimoriadneho intelektuálneho nadania. V roku 1925 dosiahol na Pápežskej univerzite sv. Urbana v Ríme ako 21 ročný doktorát z filozofie a o štyri roky neskôr v roku 1929 doktorát z teológie ako 25 ročný. Po kňazskej vysviacke bol krátko kaplánom v Kežmarku a potom ho biskup Ján Vojtaššák povolal d o Kňazského seminára v Spišskej Kapitule za špirituála. Tak sa dostal do kontaktu so spišskokapitulskou generáciou katolíckych intelektuálov medzivojnového obdobia, ktorú formoval a zjednocoval najmä vtedajší vicerektor seminára a teológ a filozof Ferko Skyčák.

Ján Čarnogurský vynikal nielen intelektuálnym nadaním, ale aj nezvyčajnou duchovnosťou, láskou k modlitbe a duchovnej sebadisciplíne. V jeho živote je možné vybadať črty niektorých heroických čností. Spomeniem aspoň úžasnú záľubu v modlitbe, k osobnému rozhovoru s Bohom.

Žiaľ, zomrel mladý a náhle, iba 34-ročný pri pešej púti bohoslovcov na Mariánsku horu do Levoče 1. júla 1938. Vtedajší biskupov tajomník Dr. Jozef Kapala neskôr komentoval jeho smrť v tom zmysle,že aj biskup Vojtaššák pri jeho pohrebe plakal. Pohrebné obrady vykonal biskup Vojtaššák v Levoči. Po zádušnej sv. omši v Levoči jeho telo bolo uložené v rakve v kostole sv. Mikuláša vo Veľkej Frankovej. Pohrebné obrady vo Veľkej Frankovej viedol Mons. Jozef Ferenčík, vtedajší rektor Kňazského seminára v Spišskej Kapitule a potom šiel sprievod s rakvou pešo do Malej Frankovej, kde bol pred miestným kostolíkom pochovaný. Jeho hrob je starostlivo udržiavaný a spomienka na neho je aj dnes nielen živá, ale nesie znaky chýru svätosti.

1. júla 2008 uplynulo 70 rokov od jeho náhlej smrti. Klub priateľov Ferka Skyčáka pri tejto príležitosti zorganizoval, spolu s inými subjektmi, zádušnú sv. omšu v kostolíku v Malej Frankovej a modlitbu pri jeho hrobe v nedeľu 13. júla 2008 o 15. hodine.

Modlitby kňaza Jána Čarnogurského

Vsdp. František Móš

Keď 28. júla 1920 pripadlo na základe rozhodnutia Najvyššej rady mierovej konferencie 25 spišských a oravských obcí Poľsku, začali sa na týchto územiach na jednej strane snahy o polonizáciu miestneho obyvateľstva a na druhej strane boj o obranu slovenskosti a slovenčiny v kostoloch i na školách. Jedným z čelných predstaviteľov tohto mnohokrát nerovného boja bol slovenský kňaz, rodák z Tribša, František Móš.

V septembri t.r. si pripomenieme 110. výročie narodenia a 40. výročie smrti tohto kňaza, ktorý čase svojho pôsobenia na severnom Spiši znamenal pre Slovákov veľkú praktickú i morálnu oporu.

František Móš sa narodil 15. septembra 1891 v Tribši. V rokoch 1898 – 1900 navštevoval ľudovú rímskokatolícku školu v rodnej obci, avšak už ako desaťročný odišiel na štúdia do Jágru a o rok neskôr do Levoče. Tu získaval vzdelanie na miestnom gymnáziu štyri roky. Ďalej v štúdiách pokračoval v Trnave (1907), Spišskej Novej Vsi (1908) a Rožňave (1909 – 1910), kde aj zmaturoval. Po maturite sa rozhodol študovať teológiu v seminári v Spišskej Kapitule. Toto štúdium absolvoval v rokoch 1910 – 1914. Slávnostne bol ordinovaný v Spišskej Kapitule deň po tzv. sarajevskom atentáte na nástupcu cisára Františka Ferdinanda – 29. júna 1914.

Hneď na druhý deň – 30. júna – nastúpil ako kaplán v rodnej obci Tribš. Tu ho zastihli zvesti o vypuknutí i o ukončení prvej svetovej vojny, vzniku Československa a Poľska, ako aj o pripravovanom plebiscite. Práve v tomto období si mladý kaplán, a od 27. apríla 1919 užsprávca farnosti Tribš, začal písať súkromný denník, ktorý je dodnes veľmi cenným žriedlom informácií nielen o udalostiach v čase plebiscitu, ale aj o situácii na odtrhnutých územiach severného Spiša v medzivojnovom období. Z neho sa napríklad dozvedáme o obsadzovaní Spiša poľským a československým vojskom, pôsobení tzv. spišsko-oravskej légie, proslovenskom postoji obyvateľstva počas plebiscitu a po pripojení k Poľsku, nátlaku poľskej vrchnosti na popoľšťovanie škôl a cirkvi i o vypuknutí druhej svetovej vojny.

František Móš vždy, aj napriek dejinnej nepriazni, zotrvával na proslovenskom stanovisku. Ešte pred vyhlásením samotného plebiscitu ako prvý podpísal, že chce zostať verným občanom Československej republiky a nežiada si pripojenie do Poľska. Jeho vzor nasledovali aj ďalší obyvatelia Tribša. V roku 1919 bol iniciátorom založenia slovenského čitateľského spolku v Tribši, ktorého cieľom bolo odstránenie zaostalosti magurského ľudu a jeho vzdelávanie v slovenskom jazyku. V tom istom roku nacvičil s mládežou slovenskú divadelnú hru, ktorú si do Tribša prišiel pozrieť aj spišský biskup Ján Vojtaššák.

Napriek viackrát prezentovanej proslovenskej orientácii bol nakoniec Tribš a ďalšie obce severného Spiša i hornej Oravy v roku 1920 pripojený k Poľsku. Cirkevne však tieto obce boli stále súčasťou spišskej diecézy. František Móš teda naďalej účinkoval ako správca farnosti v Tribši. V roku 1925 sa zmenila aj cirkevná správa a pripojené spišské a oravské obce pripadli pod jurisdikciu krakovského arcibiskupstva. František Móš bol preložený za správcu farnosti v Novej Belej, ku ktorej patrili ako filiálka aj Krempachy. Poľská štátna i cirkevná vrchnosť viackrát na kňaza vyvíjala nátlak, aby sa aktívne zúčastňoval popoľšťovania miestneho obyvateľstva. V roku 1926 ho starostovstvo v Novom Targu žiadalo, aby vplýval na ľudí v tom zmysle, aby neodoberali slovenskú, ale výlučne poľskú literatúru. Táto akcia bola podporená aj vojakmi, ktorí po obciach rekvirovali kalendáre Spolku svätého Vojtecha, zatiaľ čo štátna správa zasielala do farností poľské modlitebné knihy. Neustále bol pritom na Františka Móša vyvíjaný nátlak, aby pobožnosti a piesne odbavoval len po poľsky, čomu sa však on vždy nejako vyhol.

Po pripojení ďalších slovenských obcí k Poľsku koncom roku 1938 sa začal tento tlak stupňovať. V januári 1939 žiadal školský inšpektor organizovanie osobitných služieb božích, na ktorých by školská mládež, pod vedením a dozorom učiteľov, spievala poľské piesne a modlila sa po poľsky. Na to František Móš odpovedal, že o dozor nad deťmi je v kostole postarané. Koncom augusta 1939 dostal nariadenie, podľa ktorého mal prestať používať pri zápisoch do matrík „nepoľské“ písmená š, č, ž, ř a dokonca „opraviť“ už v matrikách zapísané slovenské mená obyvateľov. V októbri 1939 mala prísť kontrola...

Prvého septembra 1939 však vypukla druhá svetová vojna a Poľsko ako samostatný štát v podstate prestalo existovať. Spišské a oravské obce boli opäť pričlenené ku Slovensku. František Móš bol v októbri 1939 menovaný dekanom a školským inšpektorom dištriktu Nedeca. Funkcie sa síce v roku 1940 ujal, ale o rok bol na vlastnú žiadosť oboch úradov zbavený a ďalej pôsobil iba ako správca farnosti v Novej Belej a jej filiálke Krempachoch. Počas vojny vyšiel tlačou pod názvom Roky 1918 – 1939 na severnom Spiši, vo vydavateľstve Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov v Bratislave, spomínaný súkromný denník Františka Móša, čo sa neskôr stalo zámienkou na jeho uväznenie poľskými orgánmi.

Dňa 20. mája 1945 boli totiž spišské a oravské obce opäť pripojené k Poľsku a od 1. novembra 1945 prakticky znovu včlenené do krakovskej diecézy, ktorej čelní predstavitelia zastávali názor, že tu niet slovenského obyvateľstva a že ...len pod vplyvom nemeckým a v dôsledku pripojenia k Slovensku vytvorili tam samostatnú slovenskú národnosť..., a to aj napriek tomu, že obyvateľstvo sa bránilo zavádzaniu poľskej štátnej správy, žiadalo uskutočnenie plebiscitu a pripojenie k Československu. Slovenskí kňazi boli vyzvaní, aby opustili svoje fary. Obyvateľstvo však poľštinu v kostoloch odmietalo a taktiež kňazi, ktorí sa narodili v obciach pripadnutých Poľsku žiadali, aby mohli zotrvať vo svojich rodiskách.

Žiadostiam ľudí ani kňazov nebolo vyhovené a na ich miesta boli dosadzovaní poľskí kňazi, ktorí po svojom príchode začali s popoľšťovaním Slovákov, čo viedlo vo viacerých spišských i oravských obciach k incidentom so smutným koncom.

V tejto ťažkej situácii aj František Móš ako autochtón odmietol opustiť svojich farníkov. A keďže nepomohli ani vyhrážky a ani výstražná streľba pod oknami fary, prišlo na rad násilie. V polovici novembra bol prepadnutý, zbitý a okradnutý skupinou siedmych ľudí, ktorí mu prikázali, aby v budúcnosti odbavoval bohoslužby a kázal v kostole výlučne po poľsky. Následne bol odvezený do Nového Targu, obvinený z napísania „protipoľskej“ brožúry Roky 1918 – 1939 na severnom Spiši a 16. novembra 1945 po výsluchu uväznený v Krakove. Aj keď ho krakovský súd následne oslobodil zo všetkých obvinení, na svoje miesto sa už vrátiť nemohol. Farnosť v Novej Belej bola obsadená mníchom Benedyktom Kwaśnym, ktorý ho už na faru nepustil. Obyvatelia Novej Belej však na neho nikdy nezabudli a miestna dychovka vystupuje dodnes pod jeho menom. V Krempachoch mu zas 11. novembra 1996 slávnostne odhalili v miestnom kostole pamätnú tabuľu.

Po neblahých skúsenostiach z poľských väzení a nemožnosti zotrvať vo svojej farnosti sa František Móš uchýlil na faru vo Veľkej Frankovej, kde v tom čase pôsobil rodák z ďalšej odstúpenej obce, z Jurgova, Jozef Vojtas. Napriek tomu, že bol po vyhnaní z Poľska menovaný za správcu farnosti Nižná na Orave a od 1. júla 1946 za správcu spišskej farnosti Podolínec, zdržiaval sa naďalej vo Veľkej Frankovej, ktorá bezprostredne susedila s obcami pričlenenými k Poľsku. Dňa 1. mája 1947 mu bola nakoniec oficiálne pridelená farnosť vo Veľkej Frankovej, kde plnil kňazské poslanie do konca svojho života.

Okrem toho, že František Móš bol celý život dobrým slovenským vlastencom a duchovným pastierom a neopustil svoje ovečky ani keď bol v ohrození života, bol medzi ľuďmi známy taktiež ako vášnivý nadšenec moderných technológií. Už v medzivojnovom období vlastnil fotoaparát a dokonca kameru, ktorou nahrával zvyky a tradície zamagurského ľudu. Tieto nahrávky sa bohužiaľ dodnes nepodarilo nájsť a aj z fotografií sa zachoval iba zlomok. Jednou z najznámejších je fotografia obyvateľov Tribša z dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď išli žiadať delimitačnú komisiu pôsobiacu v slovensko - poľskom pohraničí o pripojenie k Československu. V Novej Belej podnietil František Móš znovuobnovenie dychovky, ktorej v roku 1926 urobil prvú fotografiu, v Krempachoch zas skonštruoval miestny rozhlas. Aj po svojom príchode do Veľkej Frankovej zhotovil pre obyvateľov premietací prístroj, na ktorom potom premietal filmy. Na potoku vytvoril malú elektráreň tak, že dal postaviť koleso, ktoré sa pohybovalo prúdom vody a vyrábalo elektrinu. Jeho praktické i duchovné obzory iste rozširovalo aj to, že dobre ovládal slovenský, maďarský, latinský i poľský jazyk.

František Móš zomrel po dlhej chorobe 12. septembra 1971 vo Veľkej Frankovej, kde je aj pochovaný na miestnom cintoríne. Nápis na pomníku, ktorý mu dali z vďaky vytesať Zamagurčania charakterizuje jeho život a poslanie: Slúžil verne Bohu a svojmu zamagurskému ľudu. Nakoniec, on sám bol stelesnením osudu mnohých Slovákov zo Spiša a Oravy, ktorý verne vystihuje veta z jeho denníka: Aj k eď o nás málokto stál, ba vyhlasovali nás za Poliakov a naše nárečie za poľské, svoje slovenské presvedčenie sme nezapreli, slovenská krv v nás nezamrzla.